V pozemskej mysli nebola žiadna kategória, do ktorej by sa dala zaradiť. Protiklady sa v nej stretávali a prelínali spôsobom, aký nemá v našom svete obdobu. Mladá, krásna, nahá a bez hanby – musela to byť bohyňa! Ale tá jej tvár … Dokonale pokojná, a predsa nie bez výrazu vďaka svojej nesmiernej láskavosti. Tá tvár bola ako nádherný chlad a ticho kostola, keď doň vstúpime z horúcej zaprášenej ulice. Bola to tvár svätej Madony. Bdelé vnútorné ticho, ktoré hľadelo z jej očí, ho takmer desilo. A predsa vyzerala, akoby sa každú chvíľu dokázala rozosmiať ako dieťa, alebo rozbehnúť ako Artemis, či roz¬tancovať ako Menáda.